Dlhé roky sme ju vídavali na pódiu podujatia s názvom EGO, kde viedla rozhovory s architektmi a architektkami, o ktorých môžeme smelo vyhlásiť, že nemalou mierou prispeli k vyzrievaniu architektúry na Slovensku. Tento rok otáčame uhol pohľadu a pozorne preskúmame jej profesionálnu dráhu. Ak však hovoríme o Henriete Moravčíkovej, nemôžeme vynechať Oddelenie architektúry Historického ústavu SAV, ktorému šéfuje a ktoré neúnavne otvára nové a nové témy hodné detailného prebádania.

Oddelenie architektúry alebo v skratke OA je platforma združujúca výskumníčky a výskumníkov s dlhodobým záujmom o skúmanie architektúry a urbanizmu 20. a 21. storočia. Zameriavajú sa pritom najmä na dobový spoločenský kontext a otázky ochrany kultúrneho dedičstva. Kolektív okrem Henriety Moravčíkovej tvoria Katarína Haberlandová, Peter Szalay, Laura Krišteková, Monika Bočková a Gabriela Smetanová.

Na pôde OA vzniká podstatná časť základnej historiografickej literatúry o slovenskej modernej architektúre. Spomeňme aspoň Architektúra 20. storočia na Slovensku, Bratislava: atlas sídlisk, Moderné a/alebo totalitné v architektúre 20. storočia na Slovensku, Architekt Friedrich Weinwurm, Moderná Bratislava, Vojnová Bratislava alebo Bratislava (ne)plánované mesto.

OA stojí aj za digitálnou online databázou Register modernej architektúry, ktorá sprostredkúva informácie o najvýznamnejších dielach modernej architektúry na Slovensku. Nesmieme vynechať ani dôležité aktivity v rámci DOCOMOMO, medzinárodnej organizácie na dokumentáciu a ochranu architektúry a urbanizmu moderného hnutia. OA edične zabezpečuje vydávanie vedeckého časopisu Architektúra & urbanizmus, ktorý publikuje výsledky skúmania architektúry a urbanizmu 20. a 21. storočia so zameraním na Strednú Európu. Podstatnú súčasť výskumnej práce OA predstavuje reflexia súčasnej architektúry. Svedčí o tom aj najnovšia kniha Správa o slovenskej architektúre.

Rozhovor s Henrietou Moravčíkovou /SK/

Teoretička architektúry a profesorka Henrieta Moravčíková už niekoľko desaťročí skúma a hodnotí architektúru na Slovensku. Od roku 1995 vedie tím oddelenia architektúry Historického ústavu SAV, ktorý často počuť, keď nejakej budove hrozí necitlivý zásah alebo zničenie.

„Je to šťastná zhoda okolností, že náš tím tvoria ľudia, ktorí považujú za samozrejmé hovoriť o svojich poznatkoch a názoroch verejne. Ak sme raz presvedčení, že nejaká budova má hodnoty, ktoré stoja za to, snažíme sa ju obhájiť,“ vraví Moravčíková.

Diskusný formát EGO ste niekoľko rokov moderovali, tento rok budete na strane hostky. Ako sa cítite na opačnej strane? 

Nie je to pre mňa veľmi komfortný pocit, preto som sa to snažila nastaviť tak, aby sme tam boli spolu ako tím oddelenia architektúry. Je to pre mňa dôležité a dosť si na tom zakladám. Navyše, môjho „egoizovania“ je tento rok už trochu veľa.

Vlani vyšiel knižný rozhovor, ktorý s vami robil Patrik Garaj. Priviedlo vás to k nejakej spätnej reflexii či k predsavzatiam? 

Je to práve spomínaná dôležitosť tímu, ktorú si s diskusiou EGO aj v súvislosti s touto knihou uvedomujem. Keď je človek zahĺbený do svojej práce a vidí, čo všetko chce ešte urobiť, nie vždy si uvedomuje, že na to potrebuje aj ďalších. U mňa je to zvlášť silné, som veľká individualistka, neraz veľmi netolerantná k svojmu okoliu a táto sebareflexia, ktorá vďaka knihe prebehla, mi umožnila lepšie vnímať hodnotu spoločenstva. Neviem, či sa to už premietlo do môjho správania, to by museli povedať kolegovia, no snažím sa.

A ak ide o prácu – priam ma šokovalo, ako veľa sme toho urobili a čo všetko sa nám podarilo. Nikdy som to takto z odstupu nevidela. Aj teraz, keď sme plánovali predstavenie Správy o súčasnej architektúre, sme si s kolegami a kolegyňami uvedomili, že už dávno sme niekde inde, lebo bežne ideme z jednej úlohy do druhej bez toho, aby sme sa na chvíľu zastavili a vychutnali si chvíľu, že sa nám niečo podarilo. Okamžite sa vrhneme do nového šialeného dobrodružstva. Ale či sa to touto reflexiou zmení, to si netrúfam povedať.

Čo bol zlomový moment, v ktorom sa ukázalo, že architektúru nebudete robiť, ale skúmať?

Rada špekulujem. Mám rada premýšľanie, spochybňovanie procesov, ktoré sa viažu na architektonickú tvorbu. Súčasne si myslím, že som zdatnejšia vo verbálnom a písomnom prejave než v architektonickom remesle. Tak som to cítila už na vysokej škole, keď som videla niektorých kolegov, zdatných kresliarov so skvelým priestorovým uvažovaním – to neboli moje silné stránky. Snažím sa na seba pozerať realisticky, preto sa usilujem zúročiť to, v čom som podľa mňa dobrá.

A ak ide o zlomový moment, bol ním pre mňa príchod do Slovenskej akadémie vied po absolvovaní univerzity. To bolo pre mňa neuveriteľné. Kým v škole bola architektúra remeslo, v SAV sa zrazu o architektúre donekonečna rozmýšľalo a rozprávalo. To mi otvorilo nový svet.

Školu ste končili s pamiatkarskou témou, neprišli sme teda o zdatnú pamiatkarku? 

To by som nepovedala. (Smiech.) Ale je pravda, že v diplomovej práci som sa venovala historickým pamiatkam, ktorým sa dnes nevenujem prakticky vôbec. Táto oblasť by ma možno aj lákala, no nemala som príležitosť vyskúšať si ju. Akadémia bola pre mňa na začiatku „z núdze cnosť“, ale ukázala sa ako to pravé. Neviem, či by som dokázala pracovať v pamiatkovej sfére, keď vidím, koľkým formálnym obmedzeniam pamiatkari čelia. Musí to byť náročné. Akademický svet je v tomto smere veľmi slobodný.

Kritika (architektúry) je pomerne nevďačná činnosť, najmä na našej malej scéne. Pri architektúre sa mi zdá ako zvlášť náročný faktor času. Nepotrebuje dom aspoň niekoľko rokov, aby sme dokázali posúdiť, či funguje a či je dobrý? 

Absolútne, ale súčasne to nevylučuje, že ho nemôžeme hodnotiť aj okamžite. Architektúra sa dá hodnotiť už vo fáze návrhu, pretože dokážeme povedať, nakoľko zapadá do aktuálnej diskusie, či ju niekam posúva, aké estetické parametre prináša. Na hodnotenie toho, čo dom priniesol svojim užívateľom, ale aj svojmu okoliu, si treba počkať. To sa naozaj nedá povedať ihneď, ale až s väčším odstupom. Neraz sa stane, že aj na prvý pohľad banálne domy prinášajú mestu hodnotu.

Máte skúsenosť, že ste v priebehu rokov pri nejakej budove alebo fenoméne zásadne zmenili názor? 

Podobné skúsenosti má asi každý, kto píše o architektúre. Pre mňa je to obdobie prelomu 80. a 90. rokov, keď sme spolu s kolegami deklarovali obrodu slovenskej kritiky architektúry. Veľmi kriticky sme reflektovali aj dedičstvo povojnového modernizmu a zaoberali sme sa tým, ako modernistické objekty vstupovali do historickej mestskej štruktúry.

V tomto duchu sme spolu s Martinom Maškom napísali text o budove Najvyššieho súdu od Vladimíra Dedečka a boli sme k nemu dosť nemilosrdní. Keď sme pred pár rokmi chystali knihu Bratislava (ne)plánované mesto, opäť som sa na ten text pozrela a uvedomila som si, že dnes sa na ten dom pozerám inými očami. Mám viac informácií o súvislostiach toho projektu aj o urbanistických zámeroch v území. Išlo o starší zámer koncipovania vnútorného mestského okruhu. Moderní urbanisti a architekti v jeho priestore situovali veľké reprezentačné stavby. S takým zámerom pracoval aj Dedeček v prípade Najvyššieho súdu.

Takýchto príkladov by som isto našla viac, ale pri mnohých iných si aj dnes hovorím, že to sedí, že sme to vystihli. A sú aj iné príklady – spolu s viacerými kolegami sme sa napríklad nadšene vyjadrovali o sklenenom dome v Stupave od Jána Studeného a Davida Kopeckého. Považovali sme ho za erupciu priam avantgardného uvažovania v architektúre, no jeho majiteľ ho do piatich rokov totálne zamuroval a dom prakticky zmizol. Čo to znamená? Mýlili sme sa? Nepovedala by som. Ten dom bol skvelý a to, že zmizol, nie je vysvedčenie kritikov, ale skôr vlastníka.

Oddelenie architektúry, ktoré vediete, je vďaka svojim názorom a výsledkom výskumu veľmi aktívne a prítomné vo verejnom priestore. Bolo to vedomé rozhodnutie alebo sa to tak skrátka stalo? 

Prvým zlomovým okamihom, ktorý nám umožnil vyjsť z našej „slonovinovej veže“, bola veľká monografia Architektúra 20. storočia. Vtedy sa u nás naakumulovalo také množstvo poznatkov, že sme mali potrebu zverejniť ich, aby sme šírili osvetu, aké veľké dedičstvo modernej architektúry na Slovensku máme – a vtedy vznikla aj prvá schéma registra architektúry.

Druhým zlomovým okamihom boli, žiaľ, ohrozenia, ktorým moderná architektúra začala čeliť. V tom čase sa v oddelení stretli kolegovia a kolegyne, ktorí považujú za samozrejmé hovoriť o svojich poznatkoch a názoroch verejne. Takže je to skôr šťastná zhoda okolností. Istú rolu v tom, samozrejme, zohráva i to, že toto svoje „aktivistické naladenie“ uplatňujeme aj v bežnom občianskom živote, čo napokon iba reflektuje spoločenský vývoj.

Situácie, do ktorých vstupujete, sú často živé „kauzy“ s množstvom aktérov od súkromných vlastníkov po verejnú správu. Nakoľko zvažujete alebo spätne prehodnocujete, kde má vaša reakcia zmysel? 

Vôbec nekalkulujeme. Myslím, že by sme tým svoju prácu sami spochybňovali. V pozadí je možno až idealistický boj za hľadanie pravdy. Ak sme raz presvedčení, že nejaká budova má hodnoty, ktoré stoja za to, snažíme sa ju obhájiť. Pravdaže, neraz zistíme, že je to osie hniezdo s množstvom problémov, ale zatiaľ to nikdy neprekročilo rámec slobodnej diskusie. Naši oponenti síce dokážu aj prostredníctvom platenej inzercie či rozličných foriem ovplyvňovania verejnosti vyvíjať protitlak, ktorému často nedokážeme čeliť, lebo na to nemáme mechanizmy ani prostriedky, no nedá sa povedať, že by nás to odradilo.

Platí, že najlepší architekti dokážu o svojej práci aj zaujímavo a presvedčivo hovoriť, a to je, napokon, aj jeden z dôvodov, prečo sa im darí navrhovať a stavať veľké projekty? 

Nedá sa to povedať výlučne. Nevieme síce, ako architekti v minulosti dokázali debatovať niekde pri pive a obhájiť svoje projekty pred investormi, no vieme, že len málokto z nich dokázal svoje myšlienky formulovať do textov. Je pravda, že tvorba tých, ktorí to dokázali, bola v súlade s ich textami, ktoré boli rovnako dobré a zaujímavé.

Porovnajme však napríklad Fridricha Weinwurma a Emila Belluša. Kým Weinwurm vedel veľmi dobre písať a zjavne to bol človek, ktorý bol argumentačne zdatný a dokázal presvedčiť verejnosť aj kolegov o svojich názoroch, Belluš bol skôr uzatvorená osobnosť a písal minimálne. A ak predsa, neboli to brilantné texty. Napriek tomu robil vynikajúcu architektúru. Určite však platí, že ak je architekt verbálne zdatný, môže mu to pomôcť. A zároveň to môže byť nebezpečné, lebo investora môže presvedčiť o veciach, ktoré nemusia byť správne, takže je to zbraň – na obranu aj na útok.

Od roku 2014 ste so svojím tímom vydávali Ročenku architektúry, ktorá sumarizovala vždy dvojročné dianie na architektonickej scéne. V týchto dňoch vychádza Správa o stave slovenskej architektúry. V čom sa líši? 

Uvedomili sme si, že formát ročenky nie je veľmi vitálny, ak nemá tradíciu. V akademickom prostredí sme zvyknutí skôr na „správy“, a tak sme siahli po tomto žánri. To, o čo nám ide, v princípe súhlasí s tým, o čo sme sa usilovali aj v ročenke – snažíme sa prinášať informácie o architektúre z väčšieho odstupu.

Prostredníctvom rôznych online portálov a sociálnych sietí sa dnes rýchlo dozviete, kde sa čo zrealizovalo. Nám ide o reflexiu a zachytenie celostnejšieho obrazu. Preto sme čiastočne upustili aj od hodnotenia konkrétnych diel a snažíme sa skôr pomenovať trendy, ozrejmiť kľúčové javy, ktoré sa na architektonickej scéne odohrávajú, a upozorniť aj na miesta, v ktorých sa architektúra konfrontuje so spoločenským dianím. Preto sme oslovili napríklad Silvestra Lavríka, ktorý píše o pamätníkoch a politike vo verejnom priestore, alebo kolegyňu Linu Degtyaryovú z Užhorodu. Píše o dianí na Ukrajine, ktorej vo vojne miznú pred očami mnohé dôležité pamiatky.

Jana Močková