BAUKUH [IT]

Sídlia v Miláne a Janove. Nie sú priatelia pojmu osobný vkus či autorský rukopis a vždy vystupujú ako kolektív. Nepestujú firemnú hierarchiu, ani individuálnu zodpovednosť. Všetko sa týka všetkých. Pracujú v zostave Paolo Campi, Silvia Lupi, Vittorio Pizzigoni, Giacomo Summa, Pier Paolo Tamburelli a Andrea Zanderigo. Spravodlivo, podľa abecedy. Baukuh produkuje architektúru na princípe veľmi racionálnych procesov, ktoré vychádzajú z poznania, ale aj kritického pochopenia historickej architektúry. Znalosti zakódované v architektúre minulosti sú vecou verejnou a práve v nich je ukryté riešenie akéhokoľvek architektonického problému. No napriek pestovanej kolektívnej rovnocennosti je baukuh predsa len spoločenstvom neprehliadnuteľných individualít, a jednou z nich je práve hosť DAAD, Pier Paolo Tamburelli s košatým záberom aktivít. Stojí napr. za architektonickým časopisom San Rocco, a po pedagogickom pôsobení v Chicagu, Porte, Mníchove aj na Harvarde v súčasnosti zakotvil na TU Viedeň, kde získal titul profesora.

baukuh.it

Rozhovor s Pier Paolo Tamburelli, Baukuh /IT/

Baukuh je kreatívny kolektív so sídlom v Miláne a Janove. Jeho členovia Paolo Carpi, Silvia Lupi, Vittorio Pizzigoni, Giacomo Summa, Pier Paolo Tamburelli a Andrea Zanderigo pravidelne prinášajú jedinečné odpovede na aktuálne témy v architektúre od stratégií pre veľké aglomerácie cez projekty verejných budov až po výstavníctvo. Ako sami vravia: „Tvoriac bez hierarchickej štruktúry alebo štylistickej normy, Baukuh produkuje architektúru z racionálneho a explicitného procesu navrhovania.“

Začnime priamo vaším najznámejším dielom, ktorým je Casa della Memoria (Dom pamäti) v Miláne. Tento netradičný archív, ktorý ponúka aj priestory na výstavy a podujatia sa nachádza v úplne novej jagavej štvrti Milána, hneď vedľa obytných veží Bosco Verticale. Vaša stavba však pôsobí inak a tomu, kto nepozná kontext, môže na prvý pohľad pripadať ako rekonštrukcia starej tehlovej budovy. Chceli ste takto rozšíriť diskurz pamäti ako takej o fyzickú históriu mesta, o pamäť miesta?

Oslovili nás, aby sme navrhli „dom pamäti“. Túto výzvu sme prijali a skutočne sme navrhli dom; kolektívny dom, na ktorý sa Milánčania spoliehajú, že ochráni všetko, čo sa rozhodli zachovať. V tomto dome nikto nebýva a pojem dom má znamenať obal, chránený priestor alebo prístrešok, ktorý kryštalizuje pamäť v tekutom prúde metropoly. Jednoduché slovo dom tu, paradoxne, zvýrazňuje monumentalitu stavby a mení ju na archetyp či na symbol. Dom pamäti je dom, a teda monument. V tomto kontexte sa dom stáva objektom, ktorý má byť rovnako chránený, ako aj vystavený, pokladom zahaleným v obálke, ktorá uchováva a súčasne odhaľuje jej obsah.

Preniesť na budovu úlohu uchovávania a zaznamenávania pamäti sa môže javiť ako anachronické a v kontexte súčasnej spoločnosti určite problematické uvažovanie. V skutočnosti sme boli všetci (a nie bezdôvodne) celkom podozrievaví voči snahe zachytiť pamäť v niečom takom nemennom a nezvratnom, ako je budova. A predsa sa Dom pamäti už zo svojej definície nemôže vyhnúť dlhodobému svedectvu, a teda vzdoru vo svojej pevnej konfigurácii. Rovnako nemožno ignorovať fakt, že Dom pamäti je síce monument, no v spoločnosti, ktorá nemá žiadne presné kolektívne ciele v súvislosti s architektúrou. Namiesto toho, aby sme týmto nejasným okolnostiam oponovali, rozhodli sme sa z nich profitovať. V skutočnosti práve v tomto komplexnom rozmere spočíva potenciál novej stavby – v možnosti spojiť pomalosť a zotrvačnosť architektúry s mnohorakosťou a rýchlosťou súčasných médií. Namiesto toho, aby sme nemotorne kráčali po stopách súčasných komunikačných technológií s takým statickým médiom, akým je architektúra (a aby sme namiesto toho zložitosť súčasných technológií a médií obmedzovali na nevyhnutnú nehybnosť architektúry), rozhodli sme sa zdôrazniť potenciálny rozdiel medzi pevným exoskeletom Domu pamäti a jeho tekutým a mutujúcim obsahom.

Budova zdôrazňuje komplementárnosť hmotných a nehmotných archívov: rôzne štýly pamäti sa stretávajú v objekte, ktorý je pripravený nadviazať dialóg s publikom bez toho, aby sa vzdal možnosti poskytnúť jednotnú reprezentáciu. Spolu s meniacou sa scenériou sa tak objavuje pevná scéna, čím vzniká akýsi stroj pamäti, ktorý je rovnako komplexný, ako je prekvapivý, rovnako pomalý, ako je mutujúci, a rovnako rozmanitý, ako je nehybný. Budova ťaží tak zo svojej ťažoby, ako aj zo svojej ľahkosti. Ako otvorený a ustavične dopĺňaný archív, ako terasa otvorená smerom k mestu je Dom pamäti pripravený hostiť množstvo neformálnych a nepredvídateľných situácií. Ako ťažký a kompaktný objem prejavuje Dom pamäti aj istú zotrvačnosť, svoje rozhodnutie stať sa tým kameňom úrazu, ktorý bude brániť a opakovať svoje vlastné svedectvo.

Vzťah medzi pamäťou a Domom pamäti nie je jednoduchým zrkadlením. Súčasné Miláno nemá pevnú, spoločnú pamäť, ktorú by bolo možné vytesať do kameňa bez akéhokoľvek spytovania sa. Miesto toho, aby sme Dom pamäti považovali za vyjadrenie spoločnej pamäti, považujeme ho skôr za nástroj diskusie o rôznych prvkoch, ktoré koexistujú v kolektívnej pamäti mesta. Dom pamäti sa tak snaží poskytnúť útočisko rôznorodým spomienkam, ktoré sú votkané nielen do pamäti spoločnosti, ale aj do myslí jej jednotlivcov. Veď predsa pevná, stará pamäť existuje v každom z nás spolu s našimi vlastnými prchavými, krehkými spomienkami; verejne známe spomienky idú ruka v ruke s tými súkromnými a zrozumiteľné spomienky nemožno oddeliť od tých neuvedomených.

Fasádu Domu pamäti pokrývajú veľké obrazy zobrazujúce nedávnu históriu Milána. Plášť budovy je ponímaný ako obrovský polyptych a bezprostredne tak naznačuje jednak komplexnosť, ale aj možnú zhodu milánskej kolektívnej pamäti. Zdobená fasáda, viac než by chcela definovať túto spoločnú pamäť, odhaľuje skôr potrebu jej deľby. Z tohto dôvodu sú obrazy zhromaždené na plášti Domu pamäti explicitne monumentálne, no aj zámerne krehké. Motívy sú v skutočnosti, vzhľadom na techniku zobrazenia, oveľa čitateľnejšie z diaľky a ich jasnosť sa stráca, čím viac sa k nim približujete, rozpúšťajú sa v akomsi neuchopiteľnom šume, akoby samy spochybnili tú istú pravdu, ktorú sa rozhodli hrdo vystaviť.

Pri pohľade na vaše portfólio mám pocit, že vaše projekty možno rozdeliť do troch kategórií. Prvou sú zrealizované architektúry, zvyčajne založené na silnom koncepte menšej alebo strednej mierky. Druhou sú rôzne pološpekulatívne vizionárske projekty, ktoré kreatívnym spôsobom reagujú na komplexnejšie témy vo väčších mierkach. Tieto však zostali väčšinou len na papieri… Treťou kategóriou by boli činnosti týkajúce sa kurátorstva architektúry vrátane projektov pavilónov či výstav, ako napríklad výstava prác Superstudia a ďalšie. 

Povedal by som, že naša architektúra práveže vôbec NIE JE založená na koncepte. Otázky kontextu (v jeho najširšom možnom chápaní) sú pre nás vždy relevantnejšie než akýkoľvek „lákavý“ koncept, ktorý by sme do architektúry mohli vkladať. Tento prístup si nesieme naprieč všetkými mierkami: od objektov po výstavy, od budov až po masterplány. Všetky naše projekty, dokonca aj tie, ktoré sa zaoberajú veľkou mierkou, alebo tie, ktoré sú naplánované na dlhé obdobie, sú vždy veľmi realistické. Úprimne, nemáme radi utópie, tie sú podľa nás stratou času. Myslím, že týmto sa radíme k tradícii talianskeho extrémneho racionalizmu, ktorá siaha od Machiavelliho po Gramsciho a nevidí dôvod zaujímať sa o „republiky a kniežatstvá, ktoré v skutočnosti nikto nevidel alebo o ktorých sa nevedelo, že existujú“. To isté platí pre mestá, zaujímajú nás iba tie skutočné. Nie sme teda pravými fanúšikmi Superstudia, no radi sme navrhli výstavu pre PAC v Miláne a ich prácu tak lepšie spoznali. Celkovo sú naše rozsiahle projekty buď cvičenia v mapovaní (ako napríklad „900 km Nile City“ či štúdia pre „Grand Genève“), alebo skutočne seriózne návrhy, ktoré sa dajú aj zrealizovať (ako návrh zóny Scalo Farini v Miláne či návrh zóny Chamblioux-Bertigny vo Fribourgu). Čo sa týka architektúry výstav (napríklad Melotti show pre NMNM v Monte Carle alebo výstava pre Hausera a Wirtha vo Frieze Masters v Londýne), do kurátorskej práce sa veľmi nezapájame a vo väčšine prípadov nás oslovia naši priatelia kurátori ako Eva Fabbris alebo Stefano Rabolli Pansera.

Okrem Belgicka a Holandska máte rozbehnutých viacero projektov v Albánsku, kde ste sa v minulosti takisto zúčastnili na niekoľkých súťažiach. Je to náhoda alebo vyslovene fascinácia touto krajinou? Albánsko leží priamo naproti Taliansku, no je veľmi odlišné… 

Náš záujem o Albánsko sa začal, až keď sme tam začali pracovať. Postavili sme tam dve stavby a vyhrali niekoľko súťaží s projektmi, ktoré považujem za veľmi dôležité, a dúfam, že bude možné ich zrealizovať. Na začiatku bola teda naša prítomnosť čisto náhodná, ale po tom, ako sme sa viac ponorili do súvislostí a spoznali miestnu zložitú situáciu, stal sa z toho presne ten typ výzvy, aký sa nám páči. Myslím, že každý by sa mal ísť pozrieť do Tirany a vidieť, čo sa tam deje. Všetky transformácie, ktoré tam prebiehajú, sa dejú veľmi rýchlo a to, čo je dnes možné v Albánsku, je veľmi odlišné od toho, čo je možné v Taliansku, Belgicku či v Holandsku. Je to krajina, ktorú sa oplatí navštíviť a v ktorej sa oplatí pracovať, miestny kontext je neuveriteľne experimentálny.

Váš kolektív vydával aj časopis San Rocco, ktorý ste sami zvyčajne uvádzali ako „časopis o architektúre, ktorý nerieši problémy/nie je ani vážny, ani priateľský/píšu ho architekti/nevydrží večne/nie je užitočný“. V čom spočívalo jeho poslanie?

San Rocco bol samostatný projekt. Občas to bolo mätúce, pretože mnohí si mysleli, že časopis a ateliér sú dve totožné množiny, no do časopisu San Rocco sa zapojilo oveľa viac ľudí, podieľali sa na ňom 2a+p, OFFICE KGDVS, Salottobuono a Stefano Graziani, Francesca Pellicciari či Giovanna Silva. Dnes je to jednoduchšie, pretože San Rocco už nevydávame. Časopis je mŕtvy… Myslím, že dokázal vniesť do vtedajšej diskusie niekoľko nových tém (určitú štylistickú „ľahostajnosť“, predstavu „rovnomerného pokrytia poľa záujmu“, odhodlanú lojalitu ku „kontextu“) a rovnako sa mu podarilo presadiť istý štýl. Myslím, že práve to nás v istom bode začalo nudiť (údajný San Rocco štýl grafík, údajný zoznam uncool vecí, ktoré sa nám teraz páčia, atď.), a tak sme s časopisom skončili. Ak mám vravieť za seba, cítil som, že starnem, a už som túžil písať iné veci. Takou sa stala napríklad moja nedávna kniha o Bramantem (On Bramante).

Monika Bočková