31/05/2022
Poznáme ju. Stačí pohľad a vieme, alebo aspoň tušíme, že plátno, kresba, grafika či inštalácia je od Lucie Tallovej. To ale neznamená, že by nás už neprekvapovala. Práve naopak, stále prináša nečakané témy, úkazy, pocity, ale aj maliarske techniky. Vždy je v nich prítomná zvláštna melanchólia, smútok, ktorý nebolí, len čosi pripomína. Niečo dôležité a blízke. Zväčša monochromatické výjavy, v ktorých sa často vyskytujú známe či neznáme mestské krajiny, zľahka evokujú veduty 19. storočia. Stopy architektúry. Ich výraz je však súčasný, rozochvený neistotou budúcnosti, zmáčaný čiernym dažďom ako symbolom viacvýznamového znečistenia či plaču. Napriek všetkému je to krásne.
